Jack - 15.11.2016
06.10.2021
Strašne rád by som si zapálil. A aj by som to asi spravil.
Bohužiaľ, v priestoroch nemocnice je to prísne zakázané a to isté platí aj v
tejto časti. Je tu chlad a pochmúrna atmosféra ale čo iné by sa dalo očakávať
od pitevni. V kapse ma svrbí krabička cigariet. Pozriem sa na hodiny. Už tu
vlastne mali byť. Toto je tá časť práce, ktorú vyslovene nenávidím. Nevadí mi
miesto činu, drogový brloh alebo bordel. V tejto chvíli je čokoľvek lepšie než
ukázať mŕtve telo rodičom. Každý krát si želám, aby keď sa naňho pozrú, šťastne
si oddýchli s tým, že to nie je ich dieťa. Lenže úprimne, koľko krát sa to
stalo? Možno dvakrát alebo trikrát za celú dobu čo to robím. Už počujem kroky a
hlasy. V jednom z nich spoznávam patológa, s ktorým som mal už tú česť. Zhlboka
sa nadýchnem toho nemocničného vzduchu, ktorý je ešte k tomu nasýtený pachuťou
smrti. Ide sa do práce. Z poza rohu vyjde doktor a za ním ide manželský pár.
Prezriem si ich a mimovoľne si narovnám čierny kabát. Muž je o dosť vyšší než
jeho žena. Svojou rukou chlácholivo spočíva na jej ramenách. Ako keby jej chcel
povedať, že to bude dobré, že sa to určite vysvetlí. Pevnejšie stisnem čeľusť.
Žena má od plaču červené oči a v ruke zviera kapesník. Má čierne vlasy a čierne
oči. Presne také ako ten mladík.
"Pán a paní Meyersovi, som policajný vyšetrovateľ Jack Porter. Potrebujem od
vás, aby ste potvrdili či sa jedná o vášho syna Martina Meyersa." Poviem im
priamo ale oni nič nepovedia, len prikývnu. Ako tak vidím, doktor toho nechce
byť svedkom a radšej sa nenápadne vytratil do svojej kancelárie. Otvorím dvere
a vojdem ako prvý. Za sebou počujem kroky. V tom tichu znejú ako výstrely z
dela. Miestnosť je ešte chladnejšia než chodba a nie je to kvôli chladiacim
boxom. Je to skôr pocitový chlad. Uprostred miestnosti na stole je telo zakryté
bielou plachtou. Postavím sa z jednej strany a čakám kým sa manželia presunú na
protiľahlú stranu. Schválne som na tej strane kde má poranený krk, aby som ich
ušetril ďalšieho trápenia.
"Ste pripravený?" Ticho sa opýtam a dávam im potrebný čas. Obom sa od sĺz
lesknú oči. Muž sa ich snaží zamrkať ale v takejto chvíli... je to hrozný pocit.
Prikývnu a ja odhŕňam látku z tváre. Zalapanie po dychu a tiché nie sa nesie
miestnosťou a mne je hneď jasné, že na stole skutočne leží Martin Meyers.
Vzlyky, slzy a plač. Muž pritiahne svoju ženu do náručia, aby jej poskytol
nejakú útechu. Ona mu plače do saka a jemu... sa z oči tiež spustia slzy.
Neprestáva hľadieť na synovu mŕtvu tvár, ktorá je bledá, nehybná...bez života. V
jeho očiach je neskutočné utrpenie a šok. Znova ho prikryjem. Vždy si želám,
aby to tak nebolo, aby to nebolo ich dieťa alebo otec... matka... Čakám a dávam im
čas. Rodič by nemal prežiť svoje dieťa. Ticho ich vyvediem z miestnosti.
"Je mi to ľúto, prípad ešte nie je uzatvorený, nemôžem vám k tomu viac
povedať..." to je všetko čo im poviem na ich otázky. Neprotestujú. V objatí
pomaly odchádzajú, aby mohli trúchliť. Sledujem ich ako sa vzďaľujú. Sú rôzne
podoby smútku. Niektorý kričia, iný len plačú. Už som dostal aj na hubu alebo som
volal doktora, pretože niekto to nevydržal a skolaboval. Lenže najhorší je
práve tento tichý smútok. Vyzerajú, že to berú statočne, na verejnosti si
dovolia len slzy ale prídu domov a tam to na nich doľahne. Niektorý sa časom s
tým zmieria iný to nevydržia. Rozvráti to rodinu. Vytvorí to priepasť a ich
život už nikdy nebude taký ako pred tým. Už mi zmizli z dohľadu ale aj napriek
tomu stále pozorujem chodbu. Dá sa zvyknúť na čokoľvek ale na toto nie. Na toto
skutočne nie. Vrátim sa späť do miestnosti, pomaly prejdem k obeti a odokryjem
jeho tvár. Zahľadím sa mu do nej. Mám strach, že keď sa raz pozriem na obeť
neucítim nič. Mám strach, že prídem o city. Sledujem jeho tmavé vlasy, mladú
tvár. Mal život pred sebou. A mne je to ľúto. Je mi ľúto, že prišiel o život.
Je mi ľúto, že jeho rodičia smútia. Je mi ľúto, že som tomu nezabránil. Aj keď
som nemal ako. Cítim smútok a z toho pocitu mi odľahne. Pohľadom skĺznem na
ranu. Sú to vlastne stopy po zuboch ale... sú zvláštne. Sám patológ povedal, že
museli by nejako upravené, pretože boli predĺžene. Humorne poznamenal, že sú
ako od upíra. Ďalšou skutočnosťou je, že mal zlámane ruky, rebrá a aj chrbticu.
Na rozdiel od druhej obete, ktorá mala len uhryznutie a tiež bola takmer bez
krvi. Povzdychnem si a narovnám sa. Odstúpim od pitevného stola a cez miestnosť
prejdem k pracovnému. Opriem sa oňho a je mi jedno, že je to zakázané.
Vytiahnem si tie poondiate cigarety s poondiatym zapaľovačom a zapálim si.
Slastne vdýchnem nikotín a potom zakloním hlavu a vydýchnem obláčik dymu do
vzduchu. Zahľadím sa na telo... nie... na Martina. Každá obeť má meno. Znova si
potiahnem a po chvíľke vydýchnem. Možno by som to mal posunúť ďalej, mal by som
to poslať do bývalej práce, pretože toto nie je normály prípad. Ale keď hľadím
na Martina, už teraz je mi jasné, že to nespravím. Stal by sa z toho len ďalší
z mnohých prípadov, ktorý by možno nebol ani vyriešený, z ktorého by Martinovi
rodičia nedostali žiadnu odpoveď. Unavene si pretriem oči. Z ničoho nič sa
rozletia dvere a dnu vojde patológ. Keď ma zmerčí pohľadom okamžite začne na
mňa hulákať, že ako si to dovoľujem si tu zapáliť. Drzo si ešte potiahnem,
hľadiac mu do očí a odlepím sa od stola. Keď prechádzam popri ňom tak dym
vydýchnem. Vyrúti sa na mňa ďalšia salva nadávok ale je mi to jedno. Kým vyjdem
von tak cigaretu aj dofajčím a na čerstvom, zimnom vzduchu si zapálim ďalšiu a
vydám sa na stanicu, aby som spísal nejaké papiere.