Jack - 23.12.2016
06.10.2021
Než som nastúpil do CIA tak mi bolo jedno či strávim Vianoce
doma, niekde s priateľmi alebo jednoducho v práci. Lenže po tom čo som tam
začal pracovať tak priateľov značne ubudlo, práca sa stala neskutočnou
depresiou a ja som sa do nej prepadal. A keď som videl akého zla sú ľudia
schopný uvedomil som si aké mám vôbec šťastie, že mám milujúcu rodinu. Takže
nie som workoholik a na sviatky chodím domov, do Memphisu. Z New Yorku to trvá
asi tak tri a pol hodiny lietadlom. Takže teraz čakám na otca na letisku, aby
ma vyzdvihol. A čakám tu už hodinu a pol. Už som uvažoval, že si zoberiem
taxík, lenže mama mi hneď v telefóne vynadala s tým, že nič také si volať
nebudem. Nechápem tú jej averziu ale nebudem sa s ňou hádať deň pred Štedrou
večerou. Rozhliadnem sa okolo, sledujem ako sa niektoré skupinky ľudí vítajú a
iné ronia slzy na rozlúčku. Je to malé letisko ale aj tak je tu celkom frmol.
No na New York to nemá. Prekliaty New York. To čo sa tam teraz deje je na
zbláznenie. Enormnou rýchlosťou sa mi kopia prípady na stole a ja ani neviem
kam mám skôr skočiť. Prakticky som každodenný návštevník pitevne a s doktorom
si tykáme. Dokonca mu už ani nevadí, že si uňho zapálim. A keď už je reč o
cigaretách... postavím sa a zoberiem si cestovnú tašku, v ktorej mám veci.
Dvadsiateho siedmeho už aj tak musím skoro ráno na lietadlo. Vyjdem von do toho
chladného vzduchu a zapnem si bundu vyššie ku krku. Vytiahnem cigaretu, zapálim
si a vdýchnem nikotín. Možno by som mal obmedziť fajčenie, lenže je toho teraz
tak strašne veľa. Najskôr mŕtvoly bez krvi, ktorých vyšetrovanie sa zastavilo
na bode nula. Každý poondiaty deň čumím do tých zložiek, pamätám si ich už
naspamäť ale nič nemám. Len ma prepadávajú výplody fantázie. Ale ani sa
nedivím. K tým vraždám pribudli ďalšie a ďalšie. Rovnaké a pritom iné. Väčšina
tiel bez krvi. Príde mi to ako keby to bol nejaký pošahaný gang upírov. Na tvári
sa mi mihne neveselý úškrn. "Upíry" To slovo mi príde také surreálne a pritom
najviac na to sedí. Dofajčím cigaretu a uhasím ju do vysokého popolníka, ktorý
je tu na to určený. Ešte k tomu tá mŕtvola ženy s čiernymi ústami. Smrdela ako
keby hnila mesiac a pritom patológ potvrdil, že bola mŕtva ani nie deň. Všade
príliš veľa otáznikov, príliš veľa smrti a vôbec sa mi nepáči akým smerom sa
celé mesto uberá. Chcem si zapáliť ďalšiu cigaretu, keď v tom predo mnou
zastaví známe auto. Okienko sa stiahne a tam sa na mňa veselo škerí brunetka s
vlnitými vlasmi a mierne vypuklým, tehotenským bruškom.
"Vytiahni to z papuľky brácho. Je to hnus." Mrkne na mňa rovnako modrými očami
ako mám ja. Z ničoho nič sa ale zo zadného sedadla objaví hlava môjho otca čo
ma, fakt prekvapí.
"Už zas fajčíš?" To znie ako keby som niekedy aj prestal. Len ma to všetko
donúti sa veselo usmiať. Moja rodina je to jediné čo mi dokáže vohnať úsmev do
tváre. Schovám teda cigaretu späť do krabičky a nasadnem na miesto spolujazdca.
Otočím sa na otca s otázkou, prečo sedí vzadu ale môj pohľad upúta jeho
ofačovaná ruka.
"Čo si robil?" Miesto toho vypálim a dvihnem jedno obočie na zdôraznenie svojej
otázky. Môj otec sa rozpačito usmeje. Je to postarší pán, s pre neho typickým
bruchom, hnedými, prešedivenými vlasmi ale za to s energickými, hnedými očami.
"Ehem, zabíjali sme rybu a akosi sa vyšmykla." Nadvihne svoju zranenú ruku a
mne je hneď jasné čo sa asi stalo. "A miesto jej hlavy som trafil svoju ruku.
Mám len zlomené dva prsty. To nám ale pekne začínajú sviatky!" Začne sa smiať,
je to proste veselá kopa. Len nad tým zakrútim hlavou a z okna sledujem večerné
mesto, to ako sa ľudia ženú, aby zohnali ešte čo sa dá.
"Heej, Zem volá Jackieeeho!" Zahuláka Amanda za volantom. Strelím po nej okom a
ona len nadvihne obočie. "Vidíme ťa ako šafránu v zime a ešte si dovolíš byť
mimo realitu? Čo si sa zabudol pribaliť do batožiny? Ach jaj, Jackie." Nahlas
si sťažuje a tvári sa urazene. Tak len mierne rozopnem svoju batožinu a tvárim
sa, že v nej voľačo hľadám ale potom ju znova zavriem a vážne sa pozriem na
vozovku pred nami.
"Ja ti neviem Am, ale asi som sa zabudol na botníku v byte. A celú tú dobu som
mal pocit, že som niečo zabudol!" Zavtipkujem a zaškerím sa na ňu ako fagan.
Ona len prevráti oči a zabočí do uličky plnej rodinných domov, ktoré sú teraz
ovešané všemožnými, vianočnými ozdobami. "Ako každý rok je tu z toho malé Las
Vegas. Preboha, Petemontovci vytiahli toho obrieho soba na strechu? Však sa im
minulý rok prepadol do spálne a dušovali sa tým, že už nikdy viac." Prilepím sa
šokovane k oknu. Dosť živo si pamätám ako som minulý rok pomáhal to hovädo
vyťahovať von. A to lamentovanie.
"Vraj majú v spálni kovové nosníky, aby sa to neprepadlo." Zamyslene počujem
vravieť otca. Najlepšie na tom je, že to sú fakt taký magori, ktorý by radšej
spali medzi železnými tyčami, než aby mali dom bez obrieho soba. Tomu sa hovorí
vianočný fanatizmus! Zabočíme k nášmu dvojposchodovému domu, s jemne žltou
fasádou a bielymi oknami. Je ovešaný svetielkami a na predzáhradke sú soby a
Santa...taká vianočná klasika ako z filmov. Vystúpime a Amanda ako vietor už
peláši do domu s tým, že je zima. Len sa tomu zasmejem, pretože už je vidieť,
že ju bruško začína obmedzovať v pohybe.
"V poriadku, Jack?" Ucítim jemné stisnutie na ramene, akurát na tom, ktoré mám
postrelené. Pozriem sa na otca a kútiky úst zvlním do upokojujúceho úsmevu.
"Samozrejme."
"Vieš, mama a ja sme mali o teba strach, keď nám volali z nemocnice, že si
postrelený. Jackie..." uhne na chvíľu pohľadom a mne je to hneď jasné, "...môžeš
robiť aj niečo iné. Na univerzite ti predsa ponúkli doktorandské štúdium. Mohol
by si aj prednášať." Tá prosba v jeho očiach spôsobí, že ma až zabolí pri
srdci. Takto to je vždy, keď prídem. Povzdychnem si a pomaly s otcom kráčam
domov.
"Otec, nemôžeme to nechať tak? Už sme sa o tom bavili. Túto prácu chcem robiť,
mám pri nej aspoň pocit, že môžem pomôcť."
"Ale ničí ťa." Pravda... ničí ma. Nedokážem mu na to ale odpovedať nahlas. A som
rád, že po mne ani odpoveď nepožaduje. Vojde dnu kde sa na nás v prvom rade
vyvalí teplo a potom hneď detský krik. Ešte si ani nestihnem vyzliecť bundu a
už sa mi detské ruky obmotávajú okolo nôh. Automaticky sa pozriem dole do tých
vyškerených tvári môjho synovca a netere. Čo vlastne budem robiť, keď na svet príde
aj to tretie?
"Christophere! Heather! Aspoň nechajte strejdu vyzliecť!" Ozve sa Amandin hlas
a deti sa razom rozpŕchnu. Má v tom prax, keďže je učiteľka. Vyzlečiem sa a
prejdem do kuchyne, kde už to rozvoniava jedlom a kde sa mama motá okolo linky.
Ani na nič nečakám a prídem k nej, objímem ju a dám jej pusu na líce.
"Och, ty môj zázrak. Budeš celý od múky!" Ešte ma varuje a ja jej cez rameno
nahliadnem na linku, kde akurát pripravuje cesto na domáci chlieb.
"Stlejdo, stlejdo, aha ja som pekla." Ozve sa za mnou malá Heather. Nechám teda
mamu robiť chlieb a otočím sa na moju malú princeznú. Ukazuje mi medovníček
prazvláštneho tvaru a ozdobený rôznofarebnou polevou. Zoberiem si ju na ruky a
riadne si ju vystískam. Ona sa mi zavesí okolo krku ako malá opička. Má len tri
roky a je to neskutočné zlatíčko. "Upekla som ho ple teba stlejdo. Babička mi
pomáhala a ja som ho ozdobila. A babička..." a už je mi vybreptaný celý postup
toho ako sa pečú medovníky. Nevadí mi to, rád počúvam to jej detské breptanie o
tak banálnych veciach, ktoré ale pre ňu znamenajú v tej chvíli celý vesmír. Za
jej štebetania prejdeme do obývačky, kde sa s ňou zvalím na gauč. Otec tam
akurát prikladá do krbu drevo a malý Chris sa mu tam motá naokolo.
"Hej, prcku dávaj pozor." Len naňho húknem a ten sa celý natešený vrhá ku mne.
Obe deťúrence začnú rozprávať jeden cez druhého a ja im nerozumiem ani slovo.
Len sa usmievam a prikyvujem, a to im evidentne stačí. Takto to vlastne
pokračuje zvyšok večera. Nonstop som zavalený deťmi, za čo sú ostatní vďační
lebo ich aspoň zabavím kým mama s Am nachystajú večeru. Otec s Amandiným
manželom Davidom sa púšťajú do druhého pokusu so zabitím ryby. Našťastie to
dopadne všetko úspešne a ja sa večer zvalím do svojej starej postele, vo svojej
izbe, ktorá je stále obvešaná pubertálnymi plagátmi s rôznymi kapelami a
podobne.