Joshua - 29.03.2020
06.10.2021
Som rád, že od dezinfikovania kľučiek a skypovania s klientmi ma vytrhol James. Ten má toho až nad hlavu a tak Anabel preváža medzi mnou, Richiem a prípadne aj sesternicou Josie. Šťastne som sa obliekol ako človek, do obyčajných riflí a trička s dlhým rukávom. Vonku to totiž vyzerá na celkom pekné počasie. Ale beriem si aj bundu. Teraz prechladnúť a dostať sa do nemocnice by bolo fakt naprd. Naštartujem auto a o chvíľu som u Josie. Býva v jednom prenajatom byte na Park Slope. Zazvoním a ani dlho nečakám kým sa otvoria dvere, a predo mnou stojí malá hnedovláska s veľkým kukučom. A rúškou na tvári cikcakových vzorov. Nadvihnem nad tým obočie.
"Do kúpeľne, vydrhni si ruky a tvár." Povie miesto pozdravu drahá Josie a ide naspäť do obývačky z kadiaľ sa ozýva Anabelin smiech. Takže podľa pokynov vykonám všetko čo odo mňa chce a idem sa pozrieť čo to tam kutia. V obývačke ma prekvapí halda látok a šijací stroj. Josie, teraz už bez rúška, sa škerí od ucha k uchu.
"Takže rúška?"
"Takže rúška. V Európe to teraz dosť ide a šije tam každý kto môže. A navyše mám veľa látok. Povedz mi, kto teraz bude kupovať ručne šité oblečenie? Aspoň takto využijem materiál a bude to aspoň na dobrú vec. Aha, aj pre vás mám. Ten tvoj je vojak, že? Našla som takú maskáčovú látku, už ani neviem čo som z toho šila a pár som mu spravila. A pre teba mám takúto čiernu alebo Bels ti vybrala túto žabkovú a rúška, na ktorú som najviac hrdá je táto." Vytiahne z kopy látok jednu dúhovú rúšku. A nasadí mi ju. "A teraz si hrdý gay."
"Som hrdý aj bez toho."
"Ja viem ale takto to má šmrnc."
"Takže takto som šmrncovný gay?"
"Presne tak." Zvesela mi rozstrapatí vlasy a do jednej tašky začne nakladať zabalené rúška. Pokiaľ dobre vidím, tak medzi nimi bola aj nejaká s jednorožcami.
"Aha, strejdo, ja mám takúto, motýlkovú." Pochváli sa Anabel a ešte sa zatočí vo svojej rifľovej sukničke s bielymi pančuškami a rúžovým rolákom.
"Hotová modelka je z teba." Pochválim ju a vyfasujem tašku.
"Tvojim rodičom som ich bola odniesť včera. Dneska ešte nachystám pre Richieho, dám mu ich keď zajtra pôjdem pre Bels. Cestou vyhodím aj Elen a to by som mala už asi trištvrte rodiny z krku." Dá si ruky v bok a spokojne sa rozhliadne okolo. Vyzerá, že ju to naozaj teší. Asi má pocit, že môže takto reálne pomôcť. Pousmejem sa pod rúškou a pozriem na neter.
"Anabel, zostaň na chvíľu tu. S Josie pôjdeme prehodiť autosedačku."
"Ja nechcem ísť v autosedačke!" Zaprotestuje a aj pod tou látkou čo má na nose je vidno ako sa durdí.
"O tom nebudem diskutovať."
"Cesty sú poloprázdne, ani ja som ju teraz nedávala do tej obludy." Ozve sa mierne Josie a pohladí ma po ramene. Zamietavo zakrútim hlavou.
"Nebudem o tom diskutovať. Ideme to prehodiť." Anabel dupne nohou a Josie prevráti očami. Viac ale neprotestujú. Nedivím sa ale, že tú autosedačku nazýva obludnosťou. Len to odpásať a znova pripásať bol boj. Obaja sme pritom statočne hrešili ale zvládli sme to. Zabuchnem dvere od auta a na moment sa oňho opriem.
"Je to obludnosť."
"Je, to sa nehádam." Začnem sa pod tou rúškou pochechtávať ale upokojím sa. "Zvládaš to?" Kývnem hlavou k bytu. Snáď pochopí čo tou otázkou myslím. Viditeľne si povzdychne a na moment zavrie oči. Prejde vedľa mňa a tiež sa oprie o auto.
"Zatiaľ. Mám ešte nejaké objednávky, pár zákazok čo musím dokončiť ale už teraz je toho o dosť menej. Pokiaľ to takto pôjde ďalej alebo ak sa to ešte zhorší tak neviem. Nájom utiahnem len na dva mesiace." Smutne dodá. Nie je to tak dávno čo sa konečne osamostatnila od rodičov. Bola šťastná ako blcha. Ešte k tomu sa jej začalo dariť s oblečením, zrazu bola zavalená prácou. Teraz je všetko inak.
"Ak by bolo najhoršie, tak môžeš ísť ku mne."
"Do tvojho bytu?"
"Hej, aj tak je nevyužitý."
"Neviem, či by som to vedela prijať. Predsa len, to čo sa ti tam stalo..."
"Na to vôbec nemysli." Stačí, že na to myslím ja.
"Budem nad tým uvažovať. Ako vravím, zatiaľ to zvládam." V hlase jej počujem zármutok. Objímem ju okolo ramien, aby som ju aspoň trochu utešil. Cítim ako sa na moment do mňa oprie a potom sa odtiahne a odrazí sa od auta. "Pobalím Bels. Nabudúce ale budem očakávať, že mi prinesieš niečo sladké pod zub." Mrkne na mňa a zmizne medzi dverami.
"Strejdo? Čo dneska upečieme?" To je dobré znamenie. Na truc doteraz mlčala a mračila sa. Pozriem do spätného zrkadla, aby som skontroloval či je v pohode.
"Hmm, mám tam nejaké košíčky. Pár ozdob. Čo myslíš, že by sa dalo z toho spraviť?"
"Cupcakes!" Zvesela zakričí na celé auto. Musím sa tomu zasmiať. Trochu sa zamračím nad magorom čo sa tak vopchal pred nás. Cesty sú prázdnejšie. A to o dosť. Až mi dokonca chýba ten ruch a stres. Ozve sa vyzváňanie telefónu, tak stlačím čudlík na volante.
"Čau, na zajtra máš dohodnuté stretnutie s Norou Ward. Navyše, kvôli ochrane a hygiene sa to bude podpisovať elektronicky. Už máš všetko nahodené v tablete, tak si ho zajtra ešte príď vyzdvihnúť." Moja drahá asistentka, ktorej meno som práve zabudol lebo Linda je s deťmi doma.
"Dobre počujem? Firemný tablet?"
"Moc sa neteš, je to celkom šrot, ktorému všetko trvá." Moje nadšenie predsa len o niečo klesne.
"Díky, zastavím sa pre to zajtra. Maj sa."
"Čau." A hovor sa preruší. Táto baba sa mi páči. Ide vždy k veci, nevyhovára sa, je šikovná... možno by som ju mohol vymeniť na stálo. Cítim zrazu kopnutie do sedačky. Zamračím sa nad tým.
"Anabel..."
"Bude s nami piecť aj Darius?" Tá potvora friško zmení tému a tvári sa ako čertík.
"Neviem. Možno ak ho poprosíš?" Vlastne ani neviem čo mal Darius v pláne. Dúfam, že nič vážne ale ak hej tak sa s Anabel zašijem do kuchyne.
"A bude tam Paul? Ten je fajn. A má nejaké karty? Zahrala by som si poker." Vyvalím oči.
"Poker?"
"Hej, poker. S taťkom hráme poker o cukríky. Tak má karty? A vie hrať poker?" To na Jamesa aj celkom sedí. Prevrátim očami a cez volant vytočím Dariove číslo. Nečakám až tak dlho kým to dvihne.
"Ahoj, s Anabel idem k nám a ..."
"Ahoooj, máš karty? A hráš poker?" Chopí sa iniciatívy Anabel a už vreští z autosedačky.
"Fajn, pokecajte si." Zafrflem a zastavím na červenú. Bels je celá po mame. Aj v tomto. S ničím sa neserie. Počujem v pozadí hlasný štekot a brechot. Predpokladám, že ho asi rušíme pri nejakej vlkolačej záležitosti.
"A budeš s nami piecť? Budeme robiť cupcakes. Mohol by si zavolať Paula. Vie Paul hrať poker? A máte doma cukríky? Alebo takých gumených medvedíkov? A teta Josie ti posiela prekvapenie! Ale nepoviem čo to je, to uvidíš až keď prídeme. A si doma? Tak máš tie karty?" Ide ako samopal. Ja sa tomu môžem len potichu smiať.
"Bels, na úspešný rozhovor musíš nechať druhú stranu aj odpovedať." Bohužiaľ pre Anabel, je otázka na karty zamietavá. Pohľadom sledujem semafor. Z červenej blikne na oranžovú a o chvíľku na zelenú. Anabel stále huláka ako pavián. Jediné čo nečakám je obrovská rana z boku auta. Behom nanosekundy vystrelia airbagy, cítim ako sa pás stiahne a auto sa otočí okolo vlastnej osi. Ešte niekoľko ďalších sekúnd počujem pískot v ušiach a snažím sa zorientovať. Snažím sa dýchať ale srdce sa mi rozbehne ako o závod. Anabel. Prudko sa otočím dozadu. Ignorujem čo ma bolí alebo nebolí, desí ma to ako je vzadu ticho. Konečne ju zbadám. Ako tam sedí s vyvalenými očami a slzami na krajíčku.
"Bels. Bels povedz niečo." Zaškubem za pás. Chvíľu mi trvá než sa z neho dostanem, medzitým počujem Anabelino fňukanie. Predriem sa na zadné sedačky, skontrolujem či vyzerá v poriadku. Tisne k sebe batôžtek a plače. "Všetko je v poriadku." Bleskovo ju poodopínam z autosedačky a dostanem sa s ňou von. Až tam uvidím, že do nás vrazil nejaký magor v aute značky Dodge Durango. Obrovská krava, nedivím sa, že sme spravili hodiny. Všimnem si toho chuja, chlap v stredných rokoch rozhadzujúc ruky a krútiac hlavou lamentujúc nad svojim autom. "Bels, ako ti je?" Pozrie sa na mňa tým uslzeným pohľadom.
"Zľakla som sa." Povie plačlivo.
"Bolí ťa niečo?" V odpoveď mi len zamietavo krúti hlavičkou. Vďaka Bohu. Postavím ju na zem. "Na chvíľu tu zostaň, hneď som späť." Otvorím dvere spolujazdca a vytiahnem z priehradky fľašku vodu, ktorú dám Anabel. Ignorujem všetky zvuky z auta a idem za tým chlapom. Úprimne v tom amoku čo ma popadol ani neviem čo som mu vyhulákal ale stačilo to na to, aby sme sa pobili. Dokonca som využil aj niečo z toho čo ma Darius naučil. Až mi bolo ľúto, že nás od seba nejaký ľudia odtrhli.
Medzi tým v aute...
Anabel si vlezie na miesto spolujazdca a pozrie na prasknutý
monitor, ktorý ale ešte stále funguje. "Strejdo Dariusi? Strejda Josh išiel za nejakým pánom." Uplakano povie do stále prebiehajúceho hovoru s Dariusom. "A
teraz naňho kričí. Vieš ako rozhadzuje rukami keď sa rozčuľuje. A ten pán naňho
kričí tiež. Uh... strejda mu vrazil. A teraz mu to ten chlap vrátil!" Uplakaný hlas je preč a teraz malá blondínka znie zaujato. "Strejdo
Dariusi, oni sa tam bijú! Vyzerá to ako v tom filme klub bitkárov. Nehovor
taťkovi, že som ten film videla. Páni, teraz ho strejda Josh zložil na zem ako
v karate. A teraz na ňom sedí a mláti ho. Fúha... to budú zuby vonku. Eww, fuj. A
teraz strejdu Josha berie nejaký chlap z neho dole. Uff, strejda mu lakťom
vrazil. Taťka vravel, že sa strejda Josh nevie biť. No, moc to tak nevyzerá. A
už strejdu ťahajú dvaja chlapi preč. Ten pán, na ktorého kričal a bil sa s ním
sa postavil a ide k strejdovi. Hej, to není fér! Oni ho držia! Teraz medzi ne
skočil nejaký chlap. Zas po sebe kričia. Strejdo Dariusi, ono to vyzerá na
druhé kolo." Fascinovane komentuje celý priebeh zápasu. Plač ju už úplne opustil aj keď sa trochu trasie. Možno by mal James zvážiť na aké televízne programy sa pozerá jeho
dcéra